Súdnictvo je biedne, ale Klaus za to nemôže

Autor: Pavol Martinický | 30.6.2011 o 10:59 | (upravené 30.6.2011 o 12:03) Karma článku: 9,01 | Prečítané:  799x

Súdny systém Suverénnej Svojbytnej Slovenskej Republiky je taký zlý, že sám osebe stačí na dôkaz, že Slovensko de facto nie je demokratický právny štát. Prinajmenšom nie v zmysle a miere blízkej takýmto štátom na západ od našich hraníc. Svedčia o tom desiatky známych káuz, aj niekoľkonásobne viac menších prípadov, ktoré sa do médií nikdy nedostanú. Často to začína už pochybným policajným vyšetrovaním, inokedy je realizátorom nespravodlivosti exekútor, alebo prokurátor. Nedávno to na základe niekoľkých vážnych káuz rezortu spravodlivosti výstižne ukázal Š. Hríb v úvodníku "vládneme si sami?" (.týždeň 21/2011) O príčinách napísal : „Keď tu Mečiar pod tlakom Klausa založil Slovenskú republiku, bolo jasné, že to nebude republika, ale len barbarské územie ovládané krstným otcom a jeho poskokmi." Súhlasím s celým textom okrem náznaku, že príčinou tejto situácie je V. Klaus.

 

Klaus alebo superslováci?

V. Klaus si po voľbách v r. 1992 želal zachovanie ČSFR rovnako ako väčšina jej obyvateľov. Keď však začal rokovať s Mečiarovou partiou o konkrétnom fungovaní spoločného štátu, rýchlo pochopil s kým má do činenia. Zrátal si, že s touto slovenskou garnitúrou a pri spôsoboch "spolupráce", ktoré presadzovala, by pre Česko i spoločný štát vzniklo toľko problémov, že je menším zlom dohodou rozdeliť štát. Jediným "dotlačením" Mečiara zo strany Klausa bolo ultimátum : buď bude štát fungovať ako normálna federácia podľa jasných pravidiel, alebo keď chcete vládnuť tak ako vidím, tak si to robte za svoje na svojom. Ďalší vývoj na Slovensku, od privatizačnej rabovačky až po súčasný stav rezortu spravodlivosti, zodpovedal mysleniu a charakteru tých, ktorí ho riadili. Zodpovednosť zaň nemá Klaus, ale hlavne všetci ktorí od r. 1991 až po prezidentské voľby v r. 2009 podporili bývalých komunistov, Mečiara, Slotu a ich kumpánov. Od januára 1993 sa nemôžeme vyhovárať na nikoho. Naše vlády a parlamentné väčšiny, ktoré majú plnú moc upravovať aj rezort spravodlivosti, vznikajú podľa výsledkov slobodných volieb, a robia to, čo si želá, alebo im dovolí väčšina občanov.

 

Zakladatelia štátnosti

T.G. Masaryk napísal, že štáty žijú z ideí z ktorých vznikli. Hlavnou ideou "zakladateľov" súčasnej slovenskej štátnosti bolo "vládnime si sami". Nie "my, národ" ako hovorili, ale my, ktorí sme teraz pri moci, krajine ktorú chceme vlastniť a ovládať. Podľa tohto princípu riadili privatizáciu národného majetku, aj štátne zákazky, podľa neho brzdili demokratické reformy politického systému, štátnej správy i súdnictva.

Základy súčasnej samostatnej Slovenskej republiky kládla koalícia nacionalistov oslavujúcich nedemokratický vojnový slovenský štát, ktorý vznikol pod tlakom nacistického Nemecka a bol jeho vazalom, a bývalých komunistov. Nacionalisti konali podľa hesla A. Macha z čias vojny: "spojíme sa hoci s čertom, len keď nám zaručí samostatnosť", a komunisti rýchlo pochopili že chaos okolo delenia štátu im pomôže presadiť politiku hrubých čiar za minulosťou a zostať po prevrátení kabátov pri moci a pri korytách. Spolky s čertom zákonite priniesli čertovské dôsledky, aj keď ich protagonisti sľubovali sociálny a národný raj na zemi.

 

Súdna realita

Tvárnosť súdneho systému určovali aj právnici vo vysokých politických funkciách. JUDr. V. Mečiar, JUDr. J. Cuper, JUDr. R. Fico a JUDr. I. Gašparovič, ktorý vo funkcii generálneho prokurátora ČSFR pomáhal bývalým eštebákom, za Mečiarovej vlády predsedal parlamentu, ktorý porušil ústavné práva poslanca, a krátko po svojom druhom zvolení urýchlene menoval JUDr. Š. Harabína za predsedu najvyššieho súdu. Napriek tomu že existovali vážne právne i morálne dôvody proti menovaniu, o ktorom sa odchádzajúci britský ambasádor M. Roberts vyjadril, že by v Británii bolo nemysliteľné. (SME 21.12.2010) Teraz sa výhovorkami na ústavný súd snaží zabrániť novozvolenému prokurátorovi ujať sa funkcie, aj keď bol zvolený tajnou voľbou, ktorú s Ficom požadoval. To sú aktivity proti normálnej prirodzenej spravodlivosti a demokratizácii štátu.

Roberts ďalej povedal : „Na Slovensku je širší problém s vládou práva, nejde len o samotné súdnictvo. Ak sa pozriete, ako málo vážnych korupčných prípadov bolo dotiahnutých, je zrejmé, že niečo nefunguje. Členom súčasnej vlády sa snažím vysvetliť, že samotné zvyšovanie transparentnosti nestačí. Musí existovať aj niečo, čo ľudí odradí od nežiaduceho správania. A to je hrozba trestu. Ale trápi ma aj fungovanie súdov, kde existuje atmosféra strachu.“ ...„V justícii existujú fundamentálne problémy. Často sa nechápe, čo je to nezávislosť súdnictva. Nemôžete mať nezávislosť bez zodpovednosti a skladania účtov. A to tu chýba.“ Má to aj priame dôsledky na životnú úroveň: „V určitom okamihu som dostal informáciu, že dvadsať percent sumy je stratených pri každom tendri. Mám podozrenie, že to môže byť ešte viac" To je aj o výške našich daní a o tom, prečo nie je viac na školy, zdravotníctvo, kultúru, dôchodky a sociálne projekty.

 

Totalitné príčiny

To všetko sú zákonité dôsledky toho, že základy štátu a súdneho systému kládli ľudia ktorých myslenie a prax formoval totalitný režim a ideológia. O zákonnosti takéhoto (nemeckého) nacionálno-socialistického štátu, vedeného totalitnou stranou výstižne napísal kardinál J. Ratzinger: „...zákonnosť a nezákonnosť sa začali navzájom prelýnať, ba často aj splývať, pretože vláda vedená zločincom prevzala aj jurisdikčné výsady štátu a štátneho poriadku... od občana sa mohla vyžadovať poslušnosť a podriadenosť štátnym autoritám a zároveň sa mohli používať právne prostriedky ako nástroje na páchanie zločineckých cieľov. Právny poriadok, ktorý v každodennom živote sčasti naďalej platil, ako mal, sa stal súčasne mocou, ktorá ničila právo. Nastalo prevrátenie usporiadania, ktoré by malo byť v službe spravodlivosti, avšak upevnilo nadvládu bezprávia, ...čo spôsobilo ozajstnú dominanciu klamstva, ktoré zatemňovalo svedomie.“ Podľa neho treba byť vďačný tým, ktorí aj za cenu vojnových obetí tento „zákonný“ systém porazili. O komunistickej „zákonnosti“ ďalej píše : „... Aj tu bola výsledkom dominancia klamstva a deštrukcia vzájomnej dôvery. Po páde týchto diktatúr sa odhalilo, aké obrovské katastrofy táto nadvláda spôsobila v hospodárskej, ideologickej a duchovnej rovine.“ (Európa, jej základy v súčasnosti a budúcnosti, SsV Trnava, 2005)

 

Amnestie – Havel a Mečiar

Ukážkovým príkladom nášho chorého právneho systému sú aj amnestie. Viacerí slovenskí národniari aj po desiatich rokoch vyčítali V. Havlovi, že ako náš prvý demokratický prezident po desaťročiach totalitnej diktatúry udelil štandardnú amnestiu niektorým odsúdeným. Nimi podporovaný „zakladateľ slovenskej štátnosti“ V. Mečiar však udelil unikátnu amnestiu ktorá mala zabrániť vyšetreniu omnoho závažnejších skutkov únosu a vraždy, do ktorých boli zapletené orgány štátu. Havlova amnestia umožnila skoršie prepustenie pár odsúdeným s presne vymenovanými skutkami. Mečiarova vážne narušila celý aj tak biedny súdny systém, a dala beztrestnosť podstatne horším zločincom. Jej neblahé pôsobenie vidíme podnes, keď súd rozhodol, že poškodený musí zaplatiť odškodné tomu, kto nesie s najväčšou pravdepodobnosťou zodpovednosť za únos. Súd rozhodnutie odôvodnil nedokázateľnosťou tvrdení M. Kováča o únose, ktorého vyšetreniu zabránili amnestie. Napriek tomu, že rakúsky súd potvrdil, že M. Kováč ml. tam bol násilne zavlečený.

Aj to je dôsledok toho, že väčšina poslancov a sudcov odvtedy nemá politickú vôľu zmeniť situáciu. Keby naozaj chceli, mohli podobne ako v USA v prípade Watergate zriadiť parlamentný vyšetrovací výbor bez trestnoprávnych právomocí, ktorý by pre prospech Slovenska a demokracie objasnil zákulisie týchto činov. Tým by ani neporušili amnestie.

 

Právny názor a politická vôľa

V podstatnej väčšine kritických a vážnych káuz, kde sú možné rôzne právne výklady, víťazí na Slovensku právny názor, ktorý je zjavným porušením spravodlivosti a škodí štátu, demokracii alebo slušným ľuďom. Niekto sa pri tom riadne nabalí, niekto zostane nepotrestaný, alebo súd postihne pokutou toho, kto hovorí pravdu. Exekútori nenaháňajú podvodníkov, mafiánov a skorumpovaných úradníkov ale slušných ľudí, ktorí naleteli podvodníkovi alebo doplatili na naše úžasné reformy. Keby väčšina poslancov a väčšina právnikov naozaj chcela, nemusel by štát ani rezort spravodlivosti vyzerať tak biedne ako vyzerá. Ako výstižne hovorí vtip: Opitý poslanec zrazil na prechode dvoch ľudí. Na druhý deň ho predsa len pochytia obavy a pýta sa sudcu ako to dopadne. Sudca odpovedá: „ten ktorý Vám vletel cez čelné sklo do auta dostane 3 roky za neoprávnené vniknutie do cudzieho majetku, a ten ktorého odhodilo 7 metrov od auta dostane 2 roky za útek z miesta činu“....

Presadzovanie spravodlivosti je hlavnou úlohou štátu z demokratického, kresťanského i sociálneho hľadiska. Je to aj hlavné kritérium na posúdenie všetkých právnych názorov a politických rečí. Podľa toho nakoľko pomôžu zlepšiť biedny stav nášho súdnictva, posilnia spravodlivosť a zvýšia vymožiteľnosť práva treba hodnotiť aj rozhodnutia prezidenta a ústavného súdu o voľbe generálneho prokurátora, aj hlasovanie poslancov o zrušení Mečiarových amnestií. A samozrejme aj úspešnosť súčasnej vládnej koalície, aj reči a hlasovania opozície.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?